Výstava MENSCH 2017

Umelecký úvod

Galéria AMART | Viedeň, 23. februára 2017

Poznáte ho? Veselý usmievavý - zavalitý starec - mrzutý - vtieravý posmievač - zle naladený - prostoduchý najvyššieho rangu a arcizloduch?

Nie, nemám na mysli ich suseda, šéfa alebo dokonca Donalda Trumpa. Mám na mysli takzvané charakterové hlavy od sochára Franza Xavera Messerschmidta. V rokoch 1770 až 1780 ich vytvoril 69, z ktorých niektoré sú vo vlastníctve viedenského Belvederu. Pohľad na ne nás vzrušuje. Rýchlo sa však vynára otázka: "Kto som - a ak áno, ako veľa?" Hovorí sa, že tváre sú zrkadlom duše - vyjadrujú osobnosť, sú podrobnou mapou našej identity a individuality. Dokonca aj novorodenci dokážu rozoznať tvár svojej matky od iných už po dvoch týždňoch. Experimenty ukázali, že pri prvom očnom kontakte sa takmer vždy pozeráme do očí svojho náprotivku. O sympatiách alebo nesympatiách rozhoduje len niekoľko sekúnd: tváre zrejme hovoria veľa. Už Aristoteles to využil ako príležitosť napísať pojednanie o ľudskej fyziognómii. A v roku 1770 zürišský teológ Johann Caspar Lavater dokonca vydal štvorručné dielo o poznaní ľudskej povahy, založené na myšlienke, že z čŕt tváre možno odvodiť morálne a intelektuálne schopnosti človeka. O sto rokov neskôr zašiel Talian Cesare Lombroso o krok ďalej a vyvinul metódu identifikácie zločincov podľa ich vonkajšieho vzhľadu. Podľa toho by mali mať zločinci vyčnievajúce rezáky, ustupujúcu alebo plochú bradu, malý porast brady a husté, zrastené obočie.

Čo nám to však hovorí o zobrazovaní človeka vo výtvarnom umení? Bez ohľadu na to, ako realisticky môže podoba na prvý pohľad vyzerať, nikdy nie je ovplyvnená osobnými pocitmi. Portrét je teda vždy aj individuálnou interpretáciou svojho tvorcu.

Práve v týchto úvahách sa stretávame s portrétmi ľudí Ladislava Černého. Konfrontujú nás priamo a silno, takže im nemôžeme uniknúť. Tváre nás upútajú: mužská emócia je žltá a jednooká. Ich pohľad nás podozrievavo sleduje - pravú polovicu tváre majú čiernu a slepú. Druhá emócia stojí pod ochranou červeného pruhu. Zelené oči sa na nás pozerajú. Je to závisť, žiarlivosť, klamstvo, s ktorými sa tu stretávame? "Volanie" je oveľa tichšie: Bledý, introvertný a neprítomný, hľadí do diaľky, akoby bol väzňom seba samého a nedokázal sa oslobodiť. Hneď vedľa zaujme svoje miesto "nočná hliadka". Dáva na nás pozor alebo nás stráži? Obrázok "bez slova" aj tak hovorí za všetko... Ale kto sú všetci títo ľudia, ktorých tu stretávame? Kto je to dievča z Luxemburska? Podarí sa jej niekedy oslobodiť od temnoty, ktorá ju obklopuje? A všetky ostatné tváre, s ktorými sa stretávame: žltý deň, tma, anjel, cenzúra, viera, bezmocnosť, zrkadlo, modrý deň, vietor vo vlasoch a nesmieme zabudnúť na všetky ostatné emócie. Keď ich Ladislav Černý maľuje, maľuje oveľa viac než len hlavy a tváre. Zobrazuje postrehy - každodenné, medziľudské problémy nášho bytia. Niekedy je divákom, inokedy hlavným hrdinom.

Jeho hrdinovia nie sú ani hrdinovia, ani víťazi. Sú to ľudské bytosti, sužované žiarlivosťou, túžbou, láskou, bolesťou a nenávisťou. Jeho obrazy niekedy pôsobia rušivo - sú v rozpore s naším bežným estetickým cítením. Expresivita a výber farieb sú základom jeho emocionálnych posolstiev: Zničenie sa deje s tým, čo je nepoškvrnené - s tým, čo je krásne! Stopy tohto procesu sú stále jasne viditeľné. Takto nám umožňuje nazrieť za fasádu - ukazuje nám druhú stranu - stranu našich deštruktívnych postojov a činov.

V porovnaní s maľbou pôsobia zmenšené sochy takmer krehko. Zatiaľ čo s jeho obrazmi sa stretávame hlasno, v sochárstve akoby si vyšliapal tiché cestičky. Materiál a téma zobrazenia sa navzájom dopĺňajú. Pravdepodobne nie bezdôvodne použil drevo na dielo "Adam a Eva". Asociatívne myslíme na strom poznania. S tým úzko súvisí, že v Černého diele, podobne ako v Knihe Genezis, nemôžu uniknúť svojmu osudu. V prípade "Metamorfózy" nás živosť drevenej konštrukcie vedie k presvedčeniu, že je stále uprostred svojej premeny - neustálych zmien, ktorými všetci prechádzame počas svojho života. Na rozdiel od neho odlieva Černý sochu "Koža" z bronzu. Koža ako najväčší ľudský orgán nám poskytuje ochranu pred vplyvmi prostredia, slúži na komunikáciu a vnímanie a na vymedzenie vnútorného a vonkajšieho priestoru. Napriek stabilnému materiálu sa bronzový odliatok zdá byť tenký a krehký. Rozprestiera sa nad schúlenou postavou ako ochranný plášť. Jeho povrch je neleštený - život tu zjavne zanechal svoje stopy. Ako všetci vieme, život nám vždy prináša nové výzvy. A nikdy, nikdy nie sme bez emócií a vždy hľadáme sami seba. A vy? Pri pohľade na obrázky si možno položíte otázku: Kto som? Som ten, kto je rozmaznaný úspechom, alebo ten, kto neustále zlyháva, tichý, alebo ten, kto je pripravený na konflikt, ten, kto je vždy znepokojený, ten, kto nikdy nie je spokojný, alebo večný snílek? Sebamilujúci, večne nahnevaný, slepý alebo veľmi žiarlivý? Ak sa teda nevyhýbate vedomostiam, môžete sa bez obáv vybrať na prehliadku.

Lydia Altmann, historička umenia