V metamorfózach dynamického vývoja slovenského umenia sa do popredia u viacerých autorov dostáva socha – objekt. Objekt, ako neskulptívna forma trojdimenziálneho charakteru nie je len prostriedkom vyjadrenia určitých estetických parametrov alebo asociatívnych hier. Vyzdvihuje aj stopu histórie, o ktorú ju obohatil človek – umelec. Tak sa stáva fetišom, mystifikáciou, „umelou fosíliou, ktorá je rovnako kľúčom k minulosti, ako i k prítomnosti“ – povedané slovami T. Cragga.
Umelecké dielo – olejomaľba či socha, v ktorých Ladislav Černý tlmočí a vkladá svoje emotívne posolstvá, utkané z citácií premiešanými vlastnými kultúrnymi dimenziami sa snaží o jedno – o vznik autentického umeleckého diela. Diela odkazujú tiež na našu vlastnú, to znamená ľudskú minulosť a projektovanú budúcnosť. O tomto všetkom rozprávajú najnovšie artefakty autora, ktorý sa popri maľbe venuje i sochárskej tvorbe. Táto navdväzuje na maľbu v abstraktno–expresívnej línii a je výsostne výpovedná. Námety každodené, všedné, ľudské momentky a mikropríbehy sú výslednicou pozorovania hektiky bytia.
V týchto dielach mu ide predovšetkým o autorizovanú, autentickú výpoveď. V technike prevedenia artefaktu do materiálu mu ide o redukciu sochárskeho tvaru, čo súvisí s jeho novým chápaním priestoru a času. Redukovaný tvar sochy sa premieta do znakovo-archetipálnej polohy predovšetkým v jeho figurálnych kompozíciách. Robustnosť prejavu je citlivo eliminovaná farebnosťou, ktorá však na druhej strane vyzdvihuje zámer a tenktorý námet a tak ako v maľbe, i v soche necháva vyznieť myšlienkovému zámeru i prednesu. Sugestívnosť diela na vnímateľa pôsobí strhujúco a rozoznieva struny fantázie i obdivu k tvorbe autora.
Bázou maliarskej práce Ladislava Černého je nekonečný ľudský príbeh, tajomstvo života – permanentné výtvarné variácie na tému človeka, jeho zrodu, žitia, zániku. U autora je figúra najčastejšie tým symbolickým znakom, akýmsi protagonistom večnej drámy medziľudských konfrontácií, ktorou rieši vzťahy, fabuluje ich príbehy v dramatickej schéme artefaktu.
Osobitý rukopis Laca Černého je presvedčivý stupňujúcim sa prechodom valérov emócií od sentimentu, cez intímne, erotické naladenie k dramatičnosti zobrazovaného motívu. Ladislav Černý si vytvoril vlastné emotívne skúmanie okolitého prostredia, momentov, s ktorými sa stretá náhodne. Prežitý vnem pretavuje vo vlastnom myslení, nanovo štrukturuje a zbavuje ich zbytočných významových a pojmových kategórií.
K súčasnému spôsobu maľby dospel vývojom – od abstrakcie sa prepracoval k expresívnej štrukturovanej maľbe, v ktorej využíva silné výrazové prostriedky najnovšie i ready made. Robustná pastóznosť prejavu autora je podčiarnutá kontrastnou hutnou farebnosťou, ktorou doslova diváka ohromuje.
Archetyp v jeho tvorbe je dôležitým atribútom jeho výtvarného podania a v kontexte diela pôsobí samozrejme, prirodzene a ľudsky. Černého diela tak získavajú meditatívny rozmer – naznačujú a súčasne nútia k premýšľaniu. Umelecký profil výtvarníka strednej generácie Ladislava Černého (1965) sa začal postupne formovať najskôr na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, kde študoval odbor úžitkovej fotografie a propagačnú grafiku. Po ukončení stredoškolského štúdia absolvoval prvý ročník na VŠVU v Bratislave, odbor reštaurovanie.
V štúdiu pokračoval na prestížnej Vysokej škole výtvarných umení v Drážďanoch pod vedením Prof. Dr. Ingo Sandner, kde popri štúdiu reštaurovania absolvoval i ostatné výtvarné smery, pod vedením profesorov Horst Jokusch, Friderun Bonzin a GÜnter Jacob. Absolutórium na vysokej škole ukončil v r. 1991 titulom Magister umenia – akademický diplomovaný reštaurátor.
Ladislav Černý na slovenskú výtvarnú scénu vstúpil v r. 1999, odvtedy sa prezentoval viacerými individuálnymi výstavami, tiež sa zúčastňuje i kolektívnych projektov. Členstvo v spolkoch: Spolok výtvarníkov Slovenska, Umelecká beseda slovenská, Spoločnosť voľných výtvarných umelcov.
Autor sa popri reštaurovaniu venuje maľbe takmer nepretržite, už od spomenutého ukončenia drážďanského absolutória. Jeho tvorbu možno rozčleniť do dvoch výtvarných okruhov. Dominantnou je figurálna maľba, v ktorej sa postupne, od r. 1997, odpútava od abstraktného výtvarného prejavu a inklinuje k expresívnemu rukopisnému prednesu.
Svoju maliarsku a sochársku tvorbu prezentoval nielen na Slovensku, ale i v zahraničí – viackrát v Rakúsku, Francúzsku, Veľkej Británii, Maďarsku, Nemecku, Poľsku a v Čechách.
O tvorbe Ladislava Černého sa dá povedať, že sa vyhýba akýmkoľvek vplyvom a vzorom. Vychádza zo seba v snahe nadviazať kontakt s vnímateľom. Cieľavedome buduje svoj výtvarný program a presviedča nás o neustálom napredovaní, ktoré sa obajvuje nielen v kompozíciách, ale predovšetkým v sujetoch a obsahu diela.
Diela Ladislava Černého sú prerozprávané príbehy o dnešnom hektickom žití, o človeku dneška…
Ph.D. Marta Hučková, Historik umenia , Nitra, 2015
Ladislav Černý
